Ľudia veríme, že máme automatické právo na šťastie presne v takej forme, ako sme si ho zadefinovali - "šťastie". Pre niekoho je šťastím mať rodinu, pre niekoho sú to peniaze, pre niekoho kariéra ... každý má svoju definíciu šťastia. "Budem šťastný, keď dokončím školu. Budem šťastný, keď ma povýšia. Budem šťastná, keď sa vydám. Budeme šťastní, keď budeme mať deti. Budem šťastný, keď sa vyzdravím. Keď zabehnem 50 kilometrov. Keď schudnem."
A potom poznáte ten stav, keď dosiahnete niečo, o čom ste si mysleli, že vás to naozaj spraví šťastným ... a do mesiaca ste boli s úrovňou šťastia tam kde predtým? V angličtine je na to výraz "hedonic treadmill", čo je o reťazení ja chcem - pokúsim sa - zaobstarám si - užijem si - adaptujem sa - ja chcem a ideme odznova.
Tento fenomén by mohol byť dostatočný dôkaz toho, že buď nevieme, čo nás robí šťastnými alebo ešte lepšie - nevieme, ČO je to šťastie. Máme pocit, že je to niečo konkrétne, niečo o čo sa treba neustále usilovať. Zdá sa, že si mýlime šťastie s výkonom, že šťastie očakávame pri dosiahnutí cieľov a robíme ho závislým od toho, ako sa nám darí, od toho, čo máme, vieme (ideálne viac ako ostatní).
Navyše pevne veríme, že život je fér, že rozdeľuje spravodlivo, že si každý zaslúži to čo má a že každý nakoniec dostane to, čo si zaslúži.
Kým ale neopustíme vlastné definície šťastia, nikdy si nevšimneme to skutočné šťastie v našich životoch.
Veď nakoniec ... veríme, že byť šťastným je ultimátnym, najväčším a možno aj jediným zmyslom nášho života.
Niektorí nám hovoria, že v rukách nemáme nič, iní nám hovoria pravý opak - že sme strojcami svojho šťastia a že náš život máme pevne v rukách. Na jednej strane sa máme naučiť stáť a ísť si za svojim, byť autentickým, byť samým sebou a na druhej strane sa máme naučiť byť flexibilným, poddajným človekom, ktorý ide s prúdom, ide s "flow". Máme sa naučiť nechať veci plynúť.
Na jednej strane máme teda presne vedieť čo chceme a ísť si za tým a na druhej strane máme brať život tak ako ide.
Vidíme teda extrémy. Jedna skupina ľudí sa bezhlavo valí cestou povinností a rigidného života, v ktorom si nikto nekladie otázku, ako byť šťastným, ale ako byť výkonným. Význam emócii a spokojnosti tu upadá do zabudnutia. Nikto tam nespochybní svoje nastavenie "treba robiť" a nikto sa neopýta "prečo to vlastne robím"? Druhá skupina ľudí zas bez rozmyslu skúma a mení vo svojom živote všetko v momente, keď príde (aj keby chvíľková) frustrácia a nespokojnosť, hľadajú bezchybné šťastie. "Nie som tu šťastný, toto nie je pre mňa."
Ale čo ak sú šťastie a výkon (respektíve naše ciele a ich dosahovanie) dve od seba nezávislé veci?
Šťastie nie je definovateľné
Šťastie pravdepodobne nie je definovateľné. Keď si alkoholik sadne za volant, havaruje a zavrú ho, asi ťažko to budeme nazývať šťastím. V tom okamihu rozhodne nie, "veď to je tragédia"! Ale čo keď si to tento človek odsedí, dostane sa z alkoholizmu a po prepustení je z neho iná osoba? Ešte stále by tá nehoda bola tragédia? Dokonca on sám by túto udalosť možno definoval ako "mal som šťastie". Som si pritom istá, že Boha predtým neprosil o tragédiu, možno prosil o ďalšie euro a prosil s vedomím, že TO ho spraví šťastným.
On chce alkohol.
Ja chcem už postavený dom.
Ty chceš možno nové auto.
Jožko chce frajerku.
Anička chce schudnúť 20 kíl.
Aby som sa vrátila k nadpisu, tak sa zdá, že nemáme automatické právo na to, čo si my sami zadefinujeme ako "šťastie", pretože ako sa zdá, život nám nič nedlží a je otázka, či dáva spravodlivo alebo dáva rovnocenne, alebo dáva podľa iných kritérii - pravdepodobne C je správne.
Predstavme si Život ako rodiča. Keď dáte malému dieťaťu na výber medzi sladkosťou a mrkvou, zrejme si vyberie to čo chce (pravdepodobne tú sladkosť). Inak povedané, dieťa ešte nevie, čo potrebuje, ono len možno vie, čo "chce" - to čo má Ferko od susedov alebo to, čo videl naposledny v reklame v telke, alebo z trucu to, čo nechcú rodičia.
Myslím, že (dobrý) rodič dáva dieťaťu viac to čo potrebuje, ako to, čo chce. To čo chceme totižto často nejde ruka v ruke s tým, čo potrebujeme a začínam mať pocit, že Život je dobrý rodič - občas nám dá to čo chceme, ale väčšinou to, čo potrebujeme. Keď to dokážeme vidieť. Sami časom zistíme, že to ten náš Život vie akosi lepšie posúdiť ako my.
TO je ten flow, to je to plynutie, to je tá dôvera, že Život nedáva spravodlivo, ale múdro a individuálne, podľa aktuálnych potrieb jednotlivca. Ak to tak je, nie je to úžasné?
Šťastie a ciele sú dve odlišné veci - od seba nezávislé
Obdivujeme ľudí, ktorí v živote dosiahli úspechy, o ktorých sa píše, o ktorých sa hovorí. Robíme s nimi rozhovory a pýtame sa ich, ako svoj úspech dosiahli, pýtame sa ich na návody a väčšinou sa v nich mihne slovo disciplína. Často dokonca "žijeme" ich životy - žijeme s nimi ich výhry i prehry, komentujeme ich postupy a naše vlastné možnosti na úspech sa zmenšujú. Krútime hlavami, obdivujeme a často i následne upadáme do nespokojnosti s vlastnými životmi, ktoré nie sú tak známe - sú obyčajné.
To, že sme nespokojní či nešťastní, frustrovaní a nahnevaní, nervózni či závistliví v momente, keď nedosiahneme to, čo sme si zaumienili je len dôkaz toho, že svoje šťastie odvodzujeme od našich výkonov.
Ale čo keby šťastie a výkon boli dve od seba nezávislé premenné?
Čo keby sme boli šťastní a spokojní bez ohľadu na to, koľko toho cez deň stihneme? Bez ohľadu na to, ako sa nám darí dosiahnuť to, čo sme si zaumienili? Bez ohľadu na to, či máme bohatší život ako náš sused? Či teda skončíme tú školu, povýšia nás, oženíme sa alebo budeme mať deti? Čo keby sme boli šťastní, aj keby naše presné podmienky toho, kedy budeme šťastní vôbec neboli splnené? Čo keby sme teda zmenili definíciu toho, čo je šťastie?
Šťastie je to, že sme a nezmizneme rovnakou náhodou ako sme vznikli, všetko ostatné čo z nás vzíde je rozhodnutie, záväzok, disciplína a výkon.
Nie je to o tom nemať ciele, ale o tom nestavať svoje šťastie na tom, ako sa nám darí tieto ciele dosiahnuť. Ciele sú neskutočne dôležitý aspekt v našich životoch a nemať ich je hnojivo pre depresiu. Tu sa ale naskytá otázka, na čom potom postaviť také ciele, keď nie na šťastí.
Často sa stretávam s tým, že na hodnotách, teda na tom, čo je pre nás dôležité. Doplnila by som, že aby sme neboli príliš sebestrední, ako to už niekedy s nami ľuďmi býva ... bolo by fajn, keby pozitívny efekt našich rozhodnutí nebol citeľný len pre nás, ale aj pre spoločnosť, život a celkovo svet. Už by som len doplnila slová Sadhgurua: "Neexistuje správne a nesprávne rozhodnutie, len rozhodnutie do ktorého ste sa vložili a do ktorého ste sa nevložili."
Samozrejme sa bavíme v rozmedzí nejakých základných etických zákonov. Je teda jedno, či vezmete tú prácu právnika alebo kvetinára, dôležité je, že sa rozhodnete, robíte to najlepšie ako viete a nemeníte smer. Ďalej je to už len o disciplíne a trpezlivosti. Vraj :-). Potrebujeme teda rozdeliť naše všeobecné šťastie a spokojnosť od výkonu.
Šťastie nie je to isté čo radosť
Ďalšia vec - emócie sú prirodzené - prichádzajú a odchádzajú. Samozrejme, že sa môžeme zobudiť nasratí, alebo nás niekto môže vytočiť alebo môžeme mať chvíľkové "nápady", že niekoho asi prizabijeme ... aj keď múdri ľudia hovoria, že našu vnútornú vyrovnanosť a rozpoloženie nemôžu ovplyvňovať druhí. Sme normálni ľudia, žiadni bohovia ani guruovia čerstvo po osvietení. Dôležité je to pochopiť, "rozdýchať", chovať sa podľa svojich rozhodnutí a hlavne - nedefinovať svoje celkové šťastie a spokojnosť na základe chvíľkových prchavých emócii.
Šťastie a radosť sú odlišné pojmy. Sú aktivity, ktoré nás rozveseľujú a sme pri nich radostní - každý máme tie svoje. Radosť je nesmierne dôležitá emócia, ktorá nás často motivuje aj do určitých rozhodnutí - od tých najmenších ako je výber príchute zmrzliny alebo obľúbeného burgra až po tie najväčšie, ako koho si zobrať za manžela/manželku, pre ktoré zamestnanie alebo životný štýl sa rozhodnúť, kde sa usadiť a či vôbec alebo či mať deti alebo koľko. Každého rozveseľuje niečo iné, ale tu často používame frázu "každého robí šťastným niečo iné", tak ako som to napísala aj v úvode. Niečo mi hovorí (a celý tento blog o tom je), že toto nebude zrovna dobrá fráza. Rozradostňujú nás iné veci, ale všetci máme jeden veľký spoločný dôvod, pre ktorý byť šťastnými - už len ten fakt, že sme tu a môžeme (doplň podľa seba).
To je dôvod, pre ktorí niektorí hovoria v kontexte šťastia aj o vďačnosti. Zdá sa, že nie je to tak, že keď sme šťastní, sme aj vďační. Je to vlastne naopak. Začíname vďačnosťou a šťastie je až druhotný produkt.
Life happened. Chcela som ... "ale stal sa život"
Chcel som byť architekt, ale nespravil som školu. Chcela som deti, ale nemôžem otehotnieť. Chcela som cestovať, ale nemôžem našetriť peniaze. Chcela som rodinu, ale nemôžem si nájsť muža. Chcela som byť zdravá, ale ochorela som ... a ... tak ... ďalej. Čo keď si už teda zodpovedne vyberieme, čím chceme prispieť do života a ako ho riadiť, ale Život rozhodne, že v tom momente vie lepšie, čo je pre nás dobré? Že vie lepšie, čo potrebujeme? Že architektúra je fajn, ale potrebujeme popracovať na skromnosti? Že deti sú fajn, ale potrebujeme popracovať na vlastnom sebaobraze? Že cestovanie je fajn, ale potrebujeme sa naučiť, že nemôžeme vždy dostať to, čo si zmyslíme? Že zdravie je fajn, ale potrebujeme sa naučiť vďačnosti? Vnímame to ako nešťastie, pretože predsa sa neviem dostať na školu, som sama a neviem si nikoho nájsť atď.
Dokážeme to v tom momente pustiť a povedať si dobre, dôverujem Ti?
Každý potrebujeme tú svoju vlastnú lekciu a potrebujeme ju dostať tým svojim vlastným spôsobom. Kým jeden by sa naučil skromnosti popri tom ako bude mať najhorší priemer v triede, druhý sa jej naučí možno tak, že sa na takú architektúru ani nedostane. Ale to sa nikdy nedozvieme, na to sa výskum spraviť nedá.
Tiež som si sama seba pred rokmi predstavovala ako hustú ženu - spoločenskú, kamarátsku, s dobre nastavenou kariériou, s manželom a minimálne jedným dieťaťom do 25ky, zdravú, vzornú kresťanku a chcela som si dokonca robiť PhD. A kde som? Keďže Bratislava nie je moja šálka kávy PhD. nepripadá do úvahy, zisťujem, že potrebujem viac času sama so sebou ako s ostatnými takže spoločenský drak zo mňa tiež nebude, na deti sa stále len pripravujem(e), pretože to nie je ako zasadiť kvet a dúfať že ho nezabudneme poliať a viem ako vyzerá kostol - zvonku, keď okolo neho prejdem. Ale ako povedal Jung: "Ak je cesta pred Tebou jasná, pravdepodobne si na ceste niekoho iného." Cesta predomnou nie je jasná už nejaké tie 3 roky, takže rozhodne budem konečne na svojej! Mám totižto to šťastie ( :-) ) si tvoriť svoju bez ohľadu na všetko a všetkých okolo mňa. A som z toho šťastná!
... takže suma sumarum ... myslím, že nie ... nemáme automatické právo na to, čo sme si zadefinovali ako "šťastie".
https://dismantledmind.com/hedonic-adaptation-why-happiness-is-elusive/